Nasleduje skrátená verzia prednášky, ktorú som prezentovala na XVI. zjazde Českej psychiatrickej spoločnosti ČLS JEP v Mikulove 27.5.-29.5.2026.
Dovoľte mi podeliť sa s vami o svoje pozorovania ohľadom fungovania psychiatrickej starostlivosti v talianskom Terste a portugalskej Amadore a Sintre. Cieľom je hľadanie inšpirácie pre naše systémy.
Terst
Na tomto mieste nejdem podrobne rozoberať Terstský model, záujemcovia sa k informáciám ľahko dostanú. Zdôrazním ale niektoré skutočnosti, ktoré považujem za dôležité a prehliadané. Rušenie veľkej psychiatrickej nemocnice v Terste bolo svojho času medializovanou udalosťou. Pri povrchnom pohľade aj odborná verejnosť vnímala toto rušenie ako hlavnú náplň „reformy“ . Mnohí ju tým pádom vnímali ako antipsychiatrickú. Podstata zmien pritom bola inde – Franco Basaglia a jeho spolupracovníci bojovali za zrovnoprávnenie postavenia psychiatrických pacientov a psychiatrie ako odboru s ostatnými lekárskymi špecializáciami. Presadzovali zriadenie akútnych psychiatrických oddelení v každej všeobecnej nemocnici, čo sa im minimálne v Terste aj podarilo. Rušenie samotnej veľkej psychiatrickej nemocnice na okraji mesta nebolo rýchle – trvalo 10 rokov. Časti nemocnice sa premenili na ubytovacie zariadenie pre chronických pacientov. Zároveň v meste vznikli 4 centrá duševného zdravia – pôvodne zamýšľané len ako denné centrá, ale spontánne začali fungovať aj ako centrá krízovej intervencie. Keďže zmeny sa začali plánovať na pôde pôvodnej psychiatrickej nemocnice, prirodzene sa presúval aj personál. Personálne prepojenie akútneho psychiatrického oddelenia vo Všeobecnej nemocnici a Centier duševného zdravia ostalo zachované do súčasnosti.
Amadora
Teraz opustíme Taliansko a presunieme sa do Portugalska. Porozprávam vám o systéme, ktorý funguje v portugalskej Amadore a Sintre, malých mestách vedľa Lisabonu. Už ako ambulantná psychiatrička som sa v marci 2023 zúčastnila každoročnej Medzinárodnej konferencie v Prahe, ktorú organizuje 1. LF Univerzity Karlovy a Centrum porúch príjmu potravy na čele s Doc. MUDr. Papežovou. Zaujala ma téma konferencie, ktorou bol „Medzigeneračný prenos psychopatológie“. V sekcii prednášok zahraničných hostí odznela prednáška o preventívnom programe ChildTalks +, o ktorom hovorila jeho zakladateľka z Holandska (psychologička Karin Van Doesum). Následne o jeho využití v Portugalsku prednášala primárka Psychiatrickej kliniky Všeobecnej nemocnice v Amadore prof. Dr. Teresa Maia. Uvedenému programu ChildTalks + som venovala prednášku na zjazde v Košiciach v r. 2024 a plánujem do budúcnosti v jeho propagácii pokračovať (v ČR už je možné sa v ChildTalks+ vyškoliť).
Na tomto mieste chcem ale hovoriť o inej časti prednášky pani profesorky z Amadory. Ako jeden z faktorov úspešného začlenenia spomínaného preventívneho programu do praxe, uviedla fungujúci systém komunitnej psychiatrie. Práve opis ich systému, ktorý si vytvorili podľa potrieb regiónu, ma zaujal natoľko, že som pani profesorku oslovila a požiadala ju o možnosť krátkej stáže. Vzhľadom na jej ochotu a podporu cestovného grantu SPsS SLS sme v apríli 2024 v 3 člennom tíme absolvovali 3 dňovú stáž v Amadore. Zhrniem pre vás najpodstatnejšie fakty.
Komunitný systém v Amadore a Sintre
Psychiatrická klinika v Amadore funguje podobne ako kliniky u nás. Okrem akútnej časti má denné centrum – obdobu nášho denného stacionára. Nemocnica je dobre dopravne dostupná, ale leží mimo mesta – medzi mestami Amadora a Sintra, pre ktoré je spádovou nemocnicou. Vďaka spolupráci s mestskými zastupiteľstvami oboch miest vytvorili 4 vysunuté pracoviská pre dospelých a 1 pre deti, ktoré sa nachádzajú v centrách oboch miest. 3 z nich sú umiestené v zdravotných strediskách, kde sú okrem psychiatrov aj praktickí lekári (v Portugalsku majú PL na starosti aj deti a tehotné ženy). 1 centrum pre dospelých a centrum pre deti sídlia v samostatných budovách. V každom centre pracuje tím – viacero psychiatrov, psychológov, sestier. Čo je zaujímavé, všetci sú zamestnancami nemocnice a spolupráca s nemocnicou je naozaj úzka. Centrá sú otvorené v pracovné dni denne okrem stredy. V stredu totiž všetci zamestnanci idú do nemocnice na porady. Tieto porady nie sú formálne, prebiehajú v menších skupinkách, ktoré sa obmieňajú podľa harmonogramu. Riešia sa na nich konkrétne problémy ohľadom liečby jednotlivých pacientov, ich presuny medzi nemocničnou a ambulantnou časťou, rovnako presuny pacientov medzi detským a dospelým psychiatrom, atď. Spolupráca odborníkov zameraná na pomoc pacientom je v tomto systéme veľmi dobre podporovaná.
Česko a Slovensko
Záver svojej prednášky chcem venovať porovnaniu zahraničných systémov so systémom u nás. Veľkým rozdielom je existencia našich psychiatrických zmluvných ambulancií, ktoré v Taliansku ani v Portugalsku nemajú rovnocenný ekvivalent. Existujú tam samozrejme súkromné psychiatrické ambulancie, ktoré zodpovedajú približne našim nezmluvným ambulanciám. Ale verejné zdroje smerujú len do nemocníc a do centier duševného zdravia. (Nepovažujem za podstatné pre naše porovnávanie, že Taliansko ani Portugalsko nemajú systém zdravotných poisťovní. Verejné zdroje pre zdravotníctvo sa tak či tak rozdeľujú, len iným mechanizmom.)
Z môjho pohľadu považujem zmluvné psychiatrické ambulancie za nosnú časť nášho „komunitného systému“, hoci s veľmi oklieštenými možnosťami.
Myslím, že sú pred nami 2 možnosti. Jednou je zánik súčasných zmluvných psychiatrických ambulancií a presun ich pacientov do novo vznikajúcich komunitných centier alebo ambulancií pri nemocniciach. Podľa môjho názoru by to bola ale veľká škoda. Mnohé psychiatrické zmluvné ambulancie robia aj pri skromnom personálnom obsadení (1 lekár + 1 sestra) veľký kus práce a sú najbližšie pacientom, ako sa len dá. Samostatne fungujúce ambulancie majú svoje výhody, lekári, ktorí v nich pracujú sú skúsení špecialisti zvyknutí riešiť náročné problémy samostatne.
Preto preferujem druhú možnosť, a to zapojiť súčasné ambulancie do práce novovznikajúcich Komunitných stacionárov (SR) alebo CDZ (ČR).
Komunitné stacionáre v SR síce práve začínajú fungovať, ale dostatočné pokrytie všetkých regiónov zatiaľ určite nezabezpečia. Zámerom je, aby boli prepájacím článkom medzi starostlivosťou v nemocniciach a v ambulanciách. Je na nás, či sa nám podarí urobiť z nich miesto na spoluprácu.
Aby bol systém vyrovnaný, považujem za nevyhnutné, aby práca na rozličných miestach systému bola finančne približne rovnako výhodná.
Platby pre komunitné stacionáre by mali byť paušálne, aby zabezpečili pokojné prostredie na prácu a vyhli sa „naháňaniu sa za výkonmi“, ktoré by mohlo viesť aj k nezdravej súťaživosti s ambulanciami.
Ako vhodný model sa mi javí zamestnávanie ako ambulantných lekárov, tak aj lekárov z nemocníc v komunitných centrách na čiastočný úväzok. Tým by sa dalo dosiahnuť žiaduce personálne prepojenie starostlivosti o pacientov. Zároveň pri dobrom nastavení odmeňovania aj spestrenie práce a rozšírenie skúseností a kompetencií nemocničných aj ambulantných psychiatrov.
Pri reforme nejde len o stacionáre
Na záver by som chcela pripomenúť, že snahu o rovnoprávne postavenie psychiatrie medzi ostatnými lekárskymi odbormi považujem za stále aktuálnu. Budovanie komunitných stacionárov (alebo CDZ) je dôležitou, ale nie jedinou úlohou. Výrazne potrebujeme zlepšovať aj fungovania bežných psychiatrických oddelení a kliník v rámci všeobecných nemocníc.
V rámci zvyšovania povedomia o širokom zábere a význame psychiatrickej liečby sa otvára aj otázka, či je súčasné vzdelávanie lekárov nepsychiatrov v našom odbore dostatočné.
