„Ďakujem pekne za príspevok Dr. Rada. Vo veciach, ktoré píše, má úplnú pravdu a vďaka mu za prácu, ktorú si dal s prípravou všetkých historických podkladov a ekonomických podmienok, ktoré existujú. Má pravdu, že ako vždy ide „len“ o peniaze a že bez zásadnej zmeny financovania sa reforma nedá uskutočniť.
Ak sa vrátim do minulosti, predpokladali sme, že psychiatrická starostlivosť komunitného typu bude financovaná rozpočtovo a že sa bude prihliadať na rozsah, ktorý psychiatria v rámci celého zdravotníctva tvorí. Nemám pri sebe podklady, ale ak sa dobre pamätám, je súčasný rozsah financovania podľa analýzy ÚHP stále neprimerane malý a neviem, či sa niečo spred roku 2004 zmenilo. Ak by to malo význam, asi by som vedel nájsť svoje výpočty z toho obdobia.
V analýze Dr. Rada sa hovorí o nákladoch psychiatrickej ambulancie. Ale psychiatrická reforma by mala byť predovšetkým o budovaní tímov, v ktorých sú nielen psychiatri a ich sestry, ale aj mnoho ďalších profesionálov. Ak sa psychiatri nebudú snažiť o vytvorenie tímov a ich zaradenie do nich, ostane starostlivosť fragmentované, o jej kontinuite sa nebude dať hovoriť a reforma na komunitnú starostlivosť sa nebude dať uskutočniť.
Ešte raz vyjadrujem uznanie Dr. Radovi, pozdravujem ho.“
Skúsený psychiater pôvodom z Pezinka dlhoročne pôsobí v ambulancii v Skalici. V zaujímavom článku zhrnul svoje názory na problémy pri realizácii reformy psychiatrickej starostlivosti na Slovensku. Zaradila som ho medzi Príspevky, ale môžete si ho prečítať aj tu:
Rada by som sa s vami podelila o zážitok z 9.februára 2023, keď som sa zúčastnila bratislavského stretnutia nového projektu Spolutvorba (koprodukcia). Konal sa v priestoroch riaditeľstva Ligy za duševné zdravie. Projekt po celom Slovensku organizuje združenie ODOS (Otvorme dvere, otvorme srdcia) s podporou Ligy za duševné zdravie a OZ Psychiatria nie je na hlavu.
Cieľom projektu je sformulovať, čo samotní pacienti, ľudia so skúsenosťou s psychickou poruchou, prípadne ich blízki, očakávajú od systému starostlivosti o duševné zdravie.
Stretnutia sú organizované systémom „zdola-hore“. Na prvých štyroch boli ľudia so skúsenosťou a príbuzní. Až na piate stretnutie pozývali aj odborníkov. Mne prišla pozvánka od koordinátorky pre Bratislavský kraj pani Martiny Krivošovej.
ilustračný obrázok
Príjemne ma prekvapilo, že na stretnutí boli zastúpení ľudia so skúsenosťami s rozličnými psychickými poruchami. Nerada by som používala delenie na „ťažšie a ľahšie poruchy“, lebo nezodpovedá miere utrpenia, ktoré je veľmi individuálne. Skôr by sme mohli hovoriť o poruchách, ktoré „viac alebo menej sťažujú kontakt s realitou“. Ja, ako zástupkyňa odborníkov, si beriem príklad z trpezlivosti a záujmu s akými sa navzájom účastníci stretnutia počúvali.
Výstupy ďalších plánovaných stretnutí považujem za dôležité. Pre nás odborníkov nie je vždy ľahké sa vo voľnom čase zúčastňovať na podobných akciách. Aj preto sa snažím formou tohto článku rozšíriť vzájomnú informovanosť o aktivitách, ktoré sa týkajú zmeny nášho systému psychiatrickej starostlivosti.
Potešilo ma, že účastníci bratislavského stretnutia prejavili záujem pomôcť nie len konkrétne sebe pri často náročnom kontakte so súčasným systémom, ale zamýšľali sa nad budúcnosťou. Mnohých trápia problémy detí. Sami vedia, že aj problémy, ktoré oni riešia teraz, sa často začali ešte v ich detstve.
Viacerí sme sa zhodli, že veľké rezervy vidíme nielen v systéme zdravotníctva, ale aj v systéme školstva. Osobne považujem investície do kvalitného školstva (viac vo výchovnom než vzdelávacom zmysle) za najdôležitejšie v rámci prevencie duševných porúch u detí.
Ďalšie stretnutia Spolutvorby pre Bratislavský kraj sa uskutočnili 23.2. , 9.3., 23.3. , 13.4., 27.4. , 11.5. v Bratislave na Zámockej ulici č. 5.Posledné stretnutie sa konalo 25.5. 2023.
Výzvy týkajúce sa poskytnutia financií na reformu psychiatrickej starostlivosti z Plánu obnovy a odolnosti (POO) boli 30.11.2022 zverejnené na stránke Ministerstva zdravotníctva.
Na budovanie alebo rekonštrukciu psychiatrických stacionárov komunitného typu – podľa POO psychosociálnych centier – je určená nasledovná výzva. Dajte vedieť, ak sa to niekomu napriek zložitosti podarí využiť. Nezabúdajme, že komunitné stacionáre môžeme vybudovať aj bez podpory z POO (ak by sa našla podpora iná). Vzorový model vypracovaný Zdravotníckou implementačnou agentúrou nám môže poslúžiť ako inšpirácia.
O výzve týkajúcej sa rozšírenia siete klasických psychiatrických stacionárov sa dočítate tu.
V tomto článku voľne zhrniem prednášku, ktorú som prezentovala koncom júna 2022 v Bratislave na XV. Slovenskom psychiatrickom zjazde. Priviedli ma k nej úvahy, či sa o humanizácii psychiatrickej starostlivosti hovorí v súčasnosti viac len preto, že Plán obnovy a odolnosti vyhradil konkrétnu sumu na „humanizáciu ústavnej psychiatrickej starostlivosti“.
WHO QualityRights Initiative
V prvej časti prednášky som sa venovala iniciatíve Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ktorá vznikla na podporu transformácie systémov starostlivosti o duševné zdravie vo svete. Upozornila ma na ňu kolegyňa z Terstu v priebehu organizácie stáže v Terste na jar 2022. Neskôr som zistila, že podľa uvedenej iniciatívy pracujú už viac rokov na Ministerstve sociálnych vecí na projekte deinštitucionalizácie. Na škodu veci bez dostatočne širokej diskusie a spolupráce so zdravotníkmi.
Nemala som čas preštudovať všetky dokumenty ohľadom spomínanej iniciatívy. Zapojila som sa do e – trainingovej platformy, ktorá je voľne prístupná pre verejnosť. Pozitívne hodnotím hlavne moduly 4-6, ktoré sú prakticky zamerané a dajú sa využiť pri humanizácii fungovania psychiatrických zariadení. Moduly 1-3 sú z môjho pohľadu odtrhnuté od reality. Mala som pocit, akoby ich písali úplne iní ľudia ako moduly 4-6. Môj dojem je taký, že boli pôvodne vypracované s ohľadom na práva telesne postihnutých ľudí a neskôr sa koncept umelo rozšíril na celé spektrum ľudí s akýmkoľvek postihnutím. Pritom skupina ľudí s psychickými a kognitívnymi problémami je veľmi rozmanitá. Nazdávam sa, že snaha uplatňovať na všetkých „rovnaký meter“ je odrazom nedostatku vedomostí a praktických skúseností.
Lieky liečia
Nepáčili sa mi predovšetkým otázky, v ktorých boli lieky označované ako príčina sociálneho zlyhávania pacientov. Je to nebezpečné hlavne v súvislosti s ochoreniami typu schizofrénie, pri ktorých mnohí pacienti nemajú pocit choroby a je veľmi náročné ich presvedčiť, aby pri liečbe spolupracovali. Zo svojich dlhoročných skúseností samozrejme viem, že psychiatrické lieky majú (tak ako všetky lieky) aj nežiadúce účinky. Prevažujú ale účinky žiadúce. A sú to práve lieky, ktorým väčšina ľudí s ochoreniami typu schizofrénie vďačí za zlepšenie stavu. Mnohí moji pacienti s touto diagnózou užívajú psychofarmaká a popritom pracujú a vedú spokojný život.
Falošné rozpory
Pritom nie je dôvod, prečo stavať lieky do opozície voči ostatným liečivým faktorom – psychoterapii, sociálnej podpore. Veď sa vôbec nevylučujú, práve naopak.
Humanizácia vzťahov na psychiatrických oddeleniach
V druhej časti prednášky som sa venovala zamysleniu, čo potrebujeme zmeniť, aby pobyt na psychiatrickom oddelení bol menším strašiakom. Bohužiaľ, nedostatok financií pre psychiatriu je faktom. A je celkom zrozumiteľné, že aj malé navýšenie peňažných zdrojov oživuje nádej na zmenu. Dôležité bude, či sa materiálne zmeny budú diať súčasne so zlepšovaním vzťahov.
Vzťahy k pacientom, k zamestnancom, k iným pracoviskám
Pre zlepšenie vzťahov k pacientom je možné využiť mnoho inšpirácií – či už zo spomínanej WHO Quality Rights iniciatívy, Safewards modelu, terstského modelu alebo vlastných nápadov z našich pracovísk.
Netreba však zabúdať ani na zamestnancov. Nepovažujem za reálne očakávať, že ak zamestnanci pracujú v dlhodobo zlých podmienkach a vzťahoch, budú vedieť a vládať pristupovať k pacientom láskavo a trpezlivo.
Dôležité je tiež nepodľahnúť dojmu, že „na našom pracovisku to vieme a robíme lepšie ako inde“. Práve prepojenosť a dobrá spolupráca rôznych zariadení ústavnej, ambulantnej a dúfajme, že čoskoro aj komunitnej psychiatrickej starostlivosti, je kľúčová.
Rivalita s mierou
Medzi zdravotníkmi, seba nevynímajúc, zažívam často rivalitné postoje. Okrem negatív môžu mať samozrejme aj pozitíva. To vtedy, ak vedú k snahám o zlepšovanie sa. Dôležité je ustrážiť mieru rivality. Sama sa vedome rozhodujem uprednostňovať spoluprácu.
Spolupráca – „staronový trend“
Pre mňa osobne je veľmi upokojujúce, že v súčasnosti sa stačí prejsť po kníhkupectve a narazíte na množstvo kníh o tom, ako úžasne spolupracujú stromy či zvieratá.
Veľmi zaujímavá bola pre mňa aj kniha o spolupráci a spolupatričnosti medzi ľuďmi. Ide o knihu holandského historika Rutgera Bregmana Ľudskosť, optimistická história človeka (vydavateľstvo Denníka N, 2020). Hľadá v nej odpovede na otázku, aká je „ľudská prirodzenosť“. Patrí k tým, ktorých nepresvedčili teórie „sebeckého génu“ , snaží sa hľadať a nachádza aj vedecké dôkazy tézy, že spolupracovať je ľuďom vrodené a že je to pre nich evolučne výhodné.
Pygmalionov efekt
Pre potreby prednášky a článku z tejto knihy vyberám upozornenie na existenciu sebanapĺňajúcich sa „proroctiev“, konkrétne na dlho známy „Pygmalionov efekt“ (horeuvedená kniha, str. 273). Hovorí nám o tom, že ak máme od ľudí pozitívne očakávania, tieto majú tendenciu sa naplniť. Myslím, že tieto poznatky sú už dosť rozšírené medzi odborníkmi z oblasti školstva. Bolo by dobré rozšíriť ich aj na fungovanie mnohých byrokratických inštitúcií. Pre naše potreby zatiaľ aspoň na tento efekt myslieť pri zakladaní nových komunitných zariadení psychiatrickej starostlivosti a humanizácii tých existujúcich.
Humanizácia – spolupráca a dôvera
Slovo humanizácia mi občas pripadá príliš všeobecné a neosobné. Môžeme mu dať rôzne významy. Význam, ktorý sa mi javí ako dôležitý a praktický vyjadrujú slová spolupráca a dôvera. Spolupráca a dôvera každý deň v našej práci.
Na záver pripájam spomínanú prezentáciu z psychiatrického zjazdu:
Do programového vyhlásenia súčasnej vlády sa dostala aj starostlivosť o duševné zdravie. V Pláne obnovy a odolnosti (POO) je vyhradená pomerne vysoká čiastka na budovanie komunitného typu psychiatrickej starostlivosti. Uvedenému trendu sa prispôsobila aj nová Koncepcia odboru psychiatria, ktorú vypracovala Slovenská psychiatrická spoločnosť a Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR) ju už schválilo (in Vestník MZ SR 2021, ročník 69, dátum: 29.12.2021, čiastka 31-35, str. 158-168).
Psychiatrické stacionáre komunitného typu
Pôvodné „Psychosociálne centrá“ z Plánu obnovy sa pre zjednodušenie zaradili medzi psychiatrické stacionáre – konkrétne sa budú nazývať „Psychiatrické stacionáre komunitného typu“. Všetky detaily ich fungovania (spolu s Centrami krízovej intervencie a Zariadeniami komunitnej starostlivosti ) ešte nie sú známe. Faktom je, že na vybudovanie 38 stacionárov komunitného typu je vyhradených 25 miliónov z POO, čiže 650 tisíc eur na jeden stacionár komunitného typu (okrem toho je k dispozícii 9 miliónov eur na 15 klasických stacionárov a 3 stacionáre pre deti s autizmom).
Projekty do konca roku 2022 – posun termínu
O peniaze z POO môžu žiadať Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, vhodnou formou je napríklad nezisková organizácia. Odborným garantom musí byť psychiater. Predpokladaný termín, kedy je potrebné predložiť projekt na schválenie na MZ SR je aktuálne december 2022. Čo žiaľ nepoznáme, je zabezpečenie následného financovania plánovaných zariadení. Viac informácií malo MZ SR zverejniť do konca júna 2022. Koniec júna mal byť aj termínom vyhlásenia výzvy ohľadom spomínaného projektu. Termín sa, čo nás asi už ani neprekvapí, posunul. Výzva ohľadom bežného psychiatrického stacionára by mala byť po novom vyhlásená v septembri 2022. A výzva pre zriadenie stacionára komunitného typu o mesiac neskôr – v októbri 2022.
Vzhľadom na nedostatok psychiatrov a ich veľkú pracovnú vyťaženosť nepovažujem za reálne, že by si sami dokázali nájsť čas a energiu na hľadanie potrebných informácií a vypracovanie projektu.
PomôŽU kraje a Obce?
Nádeje vkladám do spolupráce so Samosprávnymi krajmi a/alebo obcami, ktoré majú odborné aj materiálne možnosti na pomoc s projektom a zabezpečenie pozemkualebo budovy pre Poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
pomoc Ministerstva a zdravotníckej implementačnej agentúry (ZIA)
V rámci MZ SR sa na príprave reformy psychiatrickej starostlivosti aktívne podieľa Oddelenie modernizácie psychiatrickej a psychologickej starostlivosti MZ SR (OMPPS MZ SR). Pripravilo aktualizáciu výnosu, ktorý upravuje fungovanie Psychiatrických stacionárov – vrátane minimálneho materiálneho vybavenia a personálneho zabezpečenia. V súčasnosti je výnos v pripomienkovom konaní. Bývalá riaditeľka OMPPS Mgr. Zuzana Kuráňová už na MZ SR nepracuje. Meno novej riaditeľky či riaditeľa ešte nepoznáme. Zamestnanci oddelenia v práci pokračujú.
Pomoc s vypracovaním projektu záujemcom poskytne zadarmo ZIA. Za týmto účelom bola zriadená mejlová adresa:
k12stavby@zia-slovakia.sk
Kontaktnými osobami sú Mgr. Katarína Bobáková a Ing. Samuel Koniar.
Odborná skupina Pre reformu
V rámci Slovenskej psychiatrickej spoločnosti (SPS) Slovenskej lekárskej spoločnosti funguje odborná skupina pre reformu psychiatrickej starostlivosti. Ak ste členom či členkou SPS a chceli by ste sa k skupine pripojiť, napíšte na vybor.psychiatry@gmail.com.
Prezentácia v Lomnici
V rámci konferencie Psychiatria pre prax, ktorá sa konala 20.-21.mája 2022 v Tatranskej Lomnici som mala prednášku, ktorá sa venovala téme článku. Jej cieľom bolo rozšíriť informácie o možnostiach čerpania peňazí z POO a posunoch v reforme psychiatrickej starostlivosti. Spomínanú prezentáciu pripájam.
Zľava: Zuzana Kuráňová, Vanda Valkučáková, Lucia Melicherčíková, Katarína Hurbanová, Ema Megová, Samuel Mandák, Adriána Fuljerová, Tomáš Szalay. Stážisti na terase riaditeľstva Sekcie duševného zdravia v Terste, za skupinou socha Marco Cavallo (1973) – symbol procesu deinštitucionalizácie terstskej psychiatrie, vedľa skupiny stará sieťová posteľ.
S radosťou oznamujem, že na základe prvotných rozhovorov v rámci stretnutia na pôde Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku (Pinelova nemocnica), ktoré sa venovalo budovaniu Psychosociálneho centra, sa nám podarilo vyslať pestrú skupinu slovenských stážistov do talianskeho Terstu.
Terstská Sekcia starostlivosti o duševné zdravie je spolupracujúcim centrom Svetovej zdravotníckej organizácie pre výskum a tréning na poli duševného zdravia (WHO CC – World Health Organization Collaborating Centre).
O svojich zážitkoch a poznatkoch budú stážisti referovať v rámci rôznych platforiem. Dúfam, že prispejú aj na tento blog. 🙂 Najbližšia prednáška zaznie na XV. Slovenskom psychiatrickom zjazde koncom júna 2022 v Bratislave.
Čo ma veľmi teší, je spoločný postup zúčastnených organizácií. Vďaka tomu stážisti nečerpali len poznatky z Terstu, ale sprostredkovali si navzájom pohľad na problémy, ktoré riešia v rámci rozličných úrovní zapojenia sa do pomoci ľuďom s duševnými ochoreniami.
Konkrétne sa do projektu zapojila Pinelova nemocnica v Pezinku, ktorú zastupovali Mgr. Adriána Fuljerová, psychiatrická sestra na ženskom oddelení, Mgr. Katarína Hurbanová, sociálna sestra na mužskom oddelení, MUDr. Samuel Mandák, sekundárny lekár na mužskom oddelení, MUDr. Ema Megová, sekundárna lekárka na mužskom oddelení. Na stáž oboch spomenutých lekárov prispela aj Slovenská psychiatrická spoločnosť (SPS) Slovenskej lekárskej spoločnosti cestovným grantom. SPS hradila z grantu pobyt aj MUDr. Vande Valkučákovej, psychiatričke z Psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice Staré mesto v Bratislave. Treťou organizáciou, ktorá prispela aj finančne, je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR). MZ SR vyslalo na stáž Mgr. Zuzanu Kuráňovú, vedúcu Oddelenia modernizácie psychiatrickej a psychologickej starostlivosti Sekcie zdravia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (OMPPS MZ SR) a Mgr. Luciu Melicherčíkovú, referentku OMPPS MZ SR. Štvrtou spolufinancujúcou organizáciou je Bratislavský samosprávny kraj (BSK), za ktorý sa zúčastnil riaditeľ odboru zdravotníctva a lekár BSK MUDr. Tomáš Szalay, PhD..
Zľava: Mgr. Lucia Melicherčíková, Mgr. Adriána Fuljerová, MUDr. Vanda Valkučáková, MUDr. Ema Megová, Mgr. Zuzana Kuráňová, MUDr. Samuel Mandák, Mgr. Katarína Hurbanová, MUDr. Tomáš Szalay, PhD.
Stážistom sa venovali jednak zamestnanci WHO CC a psychiatrických zariadení v Terste, jednak pracovníci sociálnych kooperatív, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou terstského systému starostlivosti o duševné zdravie.
Second from left (druhá zľava): Elisabetta Naviglio from the secretariat of the WHO CC of ASUGI Mental Health Deparment (pracuje na sekretariáte WHO CC ASUGI Sekcie duševného zdravia), the lady in a mask (dáma v maske): Claudia Battiston, psychiatric rehabilitation worker (psychiatrická rehabilitačná pracovníčka)
Veľmi si želám, aby sa pozitívna energia, ktorá srší z fotografií, šírila do priestoru starostlivosti o duševné zdravie na Slovensku. Ďakujem všetkým, ktorí umožnili uskutočnenie tohto podujatia, ako na Slovensku, tak aj v Terste. A hlavne ďakujem všetkým stážistom za aktívny záujem o tému komunitnej psychiatrie!
Prvý rad zľava: Tomáš Szalay, Elisabetta Naviglio, Zuzana Kuráňová, Ema Megová, Katarína Hurbanová, Adriána Fuljerová, druhý rad zľava: Vanda Valkučáková, Samuel Mandák, Lucia Melicherčíková.
Praktická pomoc ľuďom s psychickými problémami vyžaduje zohľadnenie sociálneho kontextu, ale aj zameranie sa na detaily konkrétnej poruchy.
S uvedeným tvrdením by sa asi bez problémov stotožnila väčšina ľudí. Často sa ale stretávam s tým, že tieto dva pohľady mnohí používajú oddelene – v čase i v priestore.
LUJZINO trápenie
Vezmime si príklad 30 ročnej Lujzy, ktorá trpí paranoidnou schizofréniou. Vrátili sa jej „hlasy“(halucinácie), „škaredo jej nadávajú“, je úzkostná, prestala spávať. K zhoršeniu prišlo 2 dni po prevoze jej babky do nemocnice vo veľmi vážnom stave. Inú rodinu Lujza nemá, babka je najdôležitejšia osoba v jej živote. Lujza žije s babkou v byte, kde je prihlásená na trvalý pobyt. Vie ale, že zo svojho „invalidného dôchodku“ sama nájom nezaplatí.
Lujza u psychiatričky
Lujza možno vyhľadá svoju psychiatričku. Dúfajme, že bude súhlasiť s navýšením dávok liekov proti schizofrénii, prípadne dočasným pridaním liekov proti úzkosti. Lekárka ale urobí chybu, ak sa nebude snažiť pomôcť svojej pacientke vyriešiť aj jej zložitú emocionálnu a sociálnu situáciu. Emočný a sociálny stres v tomto prípade síce nie je príčinou samotného ochorenia na schizofréniu, ale spustil jej zhoršenie. Je málo pravdepodobné, že sa podarí dostať ochorenie opäť pod kontrolu, kým bude Lujza prežívať reálnu hrozbu samoty a bezdomovectva.
Lujza u sociálneho pracovníka
Lujza možno nepôjde k psychiatričke, ale vyhľadá sociálneho pracovníka. Dúfajme, že jej bude vedieť ponúknuť riešenie – či už dočasnú finančnú pomoc, pomoc s nájdením práce, dostupné bývanie. Ak by mu aj Lujza sama nepovedala, že sa lieči na psychiatrické ochorenie, pravdepodobne by na to prišiel – buď podľa zvláštneho správania alebo podľa údajov o poberanom „invalidnom dôchodku“. Ak sa sociálny pracovník bude tváriť, že riešenie psychickej poruchy sa ho netýka, možno už na ďalšie stretnutie Lujza nepríde. Utrpenie z „hlasov“ môže byť také silné, že si spôsobí bodné rany, aby sa ich zbavila. Našťastie ju zachráni susedka, ktorá počula krik a privolala sanitku.
Aby sme nezabudli…
Pre zjednodušenie som vynechala rôzne iné možnosti – keby Lujza vyhľadala psychológa, keby Lujza zavolala kamarátke, keby Lujza nevyhľadala nikoho… Lujza, o ktorej píšem, je vymyslená. Jej príbeh som poskladala z čriepkov skutočných udalostí zo svojej praxe.
A čo s ďalekohľadom a mikroskopom?
Ak sa lekárka snažila Lujze pomôcť skúmaním príznakov jej duševnej poruchy a nastavením vhodných liekov, môžeme to prirovnať k používaniu mikroskopu. Pre účinnú pomoc ale potrebuje skúmať aj širšie súvislosti – okrem mikroskopu používať aj ďalekohľad.
Ak sociálny pracovník riešil Lujzinu zložitú životnú situáciu, používal v tomto zmysle ďalekohľad. Pre neho je zasa dôležité, zaujímať sa aj o rozdiely v príznakoch a priebehoch jednotlivých duševných porúch – vziať si do práce aj mikroskop.
Dá sa to všetko zvládnuť?
Cieľom tohto článku nie je navrhovať, aby všetci vedeli všetko. Dôležité je uvedomovať si potrebu meniť perspektívu pohľadu, meniť ju priebežne a už od začiatku pomoci človeku s psychickým problémom. Poznám veľa zdravotníkov aj sociálnych pracovníkov, ktorý takýmto spôsobom pracujú aj v súčasnosti. Viem tiež, že to je veľmi náročné a existujúci systém to neuľahčuje. O potrebe tímovej práce píšem v jednom z predošlých článkov.
Dúfam, že zariadenia komunitnej starostlivosti (zjednodušene psychosociálne centrá), ktoré sú plánované v rámci reformy psychiatrickej starostlivosti , vybudujeme takým spôsobom, že zjednodušia prístup ku komplexnej starostlivosti hneď od začiatku duševných problémov.
Pri rozhovoroch s kolegom a kolegyňou psychiatrami zo Skalice a zo Senca som zistila, že využívajú pri starostlivosti o svojich pacientov aj služby ADOS. Konkrétne na podanie pravidelnej „depotnej“ injekcie, ktorú niektorí pacienti potrebujú cca raz mesačne.
Na pracovné stretnutie v Pezinku som preto pozvala aj riaditeľku ADOS z blízkych Šenkvíc. Potvrdila mi, že sestry by boli schopné a ochotné zapojiť sa aj do širších komunitných psychiatrických služieb. Problémom je, že už teraz bojujú so zdravotnými poisťovňami o zaplatenie všetkých vykonaných výkonov. Aj tie zaplatené výkony sú podhodnotené, rovnako ako cena dopravy k pacientovi. Stúpa objem byrokracie, čo oberá sestry o čas, ktorý by mohli venovať rozhovorom s pacientami. Tu vidíme výrazný rozpor s princípmi starostlivosti v domácom prostredí.
Súčasťou plánovaných psychiatrických Psychosociálnych centier majú byť mobilné tímy. Bola by škoda nevyužiť tímy ADOS, ktoré sa už v teréne osvedčili a majú prehľad o potrebách a možnostiach svojich regiónov.
V rámci pomoci psychiatrickým pacientom by predbežne pomohlo aj zjednodušenie odporučenia výkonu ošetrenia cez ADOS. To síce v súčasnosti môže urobiť aj psychiater, ale následne ho musí potvrdiť aj všeobecný lekár – viď podmienky Všeobecnej zdravotnej poisťovne – Čl. 2, body 9-11.
Pre vytváranie mobilných tímov existuje viacero možností. Využitie už existujúcich ADOS vidím ako jednu z nich.
Súčasťou Plánu obnovy a odolnosti je aj Humanizácia psychiatrie. Jednou z diskutovaných tém je používanie či nepoužívanie sieťových postelí. Sama už dlhšie nepracujem na oddeleniach, ale v ambulantnej sfére. Prekvapilo ma preto, že sa u nás stále používajú. Poznám mnohých pacientov, pre ktorých práve pobyt v sieťovej posteli ostáva jednou z najhorších spomienok na psychiatrickú hospitalizáciu.
Dôležité je zistenie, že máme psychiatrické oddelenia, kde sa sieťové postele vôbec nepoužívajú.
Pri rozmýšľaní o príčinách, prečo to niekde ide a niekde nie, som sa preniesla do minulosti, keď som isté obdobie pracovala ako zástupkyňa primára mužského psychiatrického oddelenia. Spomínam si na časy, keď sme počas dlhšej neprítomnosti nášho primára, mali s kolegyňou ako 2 mladé lekárky (krátko po atestácii) zrazu na starosti 60 pacientov (30 na chodbe pre akútnych a 30 na chodbe pre zaliečených pacientov ). Pri vstupe na oddelenie (odomykaní sklených dverí) sme boli často v strese, rýchlo sme nazreli, kde sú „problémoví“ pacienti a prebehli do vyšetrovne. Snažili sme sa napriek tomu liečiť lege artis, netlmiť pacientov liekmi prisilno. Zároveň sme museli náš prístup obhájiť pred psychiatrickými sestričkami s niekoľkonásobne dlhšou praxou, z ktorých mnohé boli voči nám často v opozícii. Sama si nie som istá, čo bolo pre mňa ťažšie – strach z agresívnych prejavov pacientov alebo napäté vzťahy medzi personálom.
Vtedy som zaviedla denné porady celého tímu vzadu na oddelení v sesterskej miestnosti.
Dnes to považujem za svoj vstup do sveta „komunitnej psychiatrie“, hoci v tom čase som o jej možnostiach takmer nič nevedela.
Celotímové porady
Nové celotímové porady nahradili poradu lekárov len s vedúcimi sestrami v pracovni lekárov, ktorá bola pred „sklenými zamknutými dverami“. Môže to znieť ako maličkosť, ale nebola. Atmosféra sa postupne menila. My lekárky sme počúvali zdravotné aj sociálne sestry, oni počúvali nás. My sme sa dozvedeli o ich problémoch, ale zároveň aj podrobnejšie o správaní pacientov, oni sa dozvedeli viac o liekoch a o pacientských príbehoch. Už sme nestáli proti sebe, ale snažili sme sa pacientom pomáhať spolu. Mnohé sestry prišli samé s iniciatívami na zlepšenie liečebných aktivít. Prirodzene vyplynula aj potreba vylepšiť aspoň čiastočne vtedy dosť deprimujúce prostredie oddelení.
Ako to súvisí so sieťovými posteľami? Pravdupovediac, už si presne nepamätám koľko ich vtedy na oddelení bolo. Myslím, že jedna alebo dve. Okrem toho sa používali posteľné popruhy. Bez krátkodobého použitia popruhov by sme určite nezvládli liečbu pacientov s jednou špecifickou diagnózou, ktorou je delírium trémens – extrémne a život ohrozujúce vystupňovanie abstinenčných príznakov u závislých od alkoholu. (Otáznym stále ostáva jeho liečba na bežnom psychiatrickom oddelení, vhodná je liečba na dostupnej jednotke intenzívnej starostlivosti (či už internistickej alebo psychiatrickej)). Pri všetkých ostatných diagnózach si viem predstaviť alternatívu k použitiu popruhov či sieťových postelí. Dnes už dokonca viem, že naše sklené dvere by neboli bývali tak často rozbité, ak by neboli zamknuté. To, že aj akútne psychiatrické oddelenia môžu fungovať bez zamknutých dverí, už dokázali skúsenosti nielen z talianskeho Terstu.
S odstupom rokov si už žiaľ presne nepamätám, či zmena nášho pracovného štýlu vtedy viedla k zníženiu používania obmedzovacích prostriedkov. Je to len môj dojem, že zlepšenie pracovnej atmosféry sa prenieslo aj do zníženia napätia medzi pacientami na oddelení. Vzhľadom na svoje pracovné skúsenosti a štúdium fungovania komunitnej psychiatrie predpokladám, že dobrá tímová spolupráca je pri snahe o humanizáciu jedným z najvýznamnejších faktorov.
Zaujímali by ma skúsenosti kolegov s formami spolupráce členov pracovného tímu – v širokom zmysle – nielen lekárov.
Oslabenie hierarchie
Sieťové postele sú symbolom nehumánneho obmedzovania pacientov, ktorí sú už tak či tak obmedzovaní svojím ochorením. Ich rušenie úzko súvisí s princípmi komunitnej psychiatrie. V kontexte tejto úvahy vnímam veľkú dôležitosť jedného zo 4 bodov, ktoré terstský psychiater Franco Rotelli považoval za nevyhnutné pre transformačný proces psychiatrickej starostlivosti smerom k deinštitucionalizácii:
„Dať absolútnu prioritu zmene vzťahov založených na moci , ktoré existujú medzi inštitúciou a všetkými subjektmi v nej zahrnutými.“
F. Rotelli in Mezzina, R.: Introduction. From Italy to Europe and back, practices for emantipation. In Beyond the walls. Gorgonzola: Global Print S.r.l., 2010, s.135-166. ISBN 978-88-7223-161-6.
Nejde o to, aby sa psychiatri „vzdali moci“. Tak by sa zbavovali aj svojej časti zodpovednosti. Ak by ale nemali záujem o diskusiu s ostatnými členmi systému, môže sa stať, že ich vynechajú a to by bola veľká škoda ako pre nich, tak aj pre pacientov. Rizikám riadenia deinštitucionalizácie len z pohľadu sociálnych pracovníkov sa plánujem venovať v samostatnom článku.
Myslím si, že skutočná tímová spolupráca so vzájomným počúvaním sa môže byť síce spočiatku náročná, ale po zabehnutí uľahčí a skvalitní prácu.
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.Ok
